STAVEBNÁ UZÁVERA

Povedať tieto dve slová a ostane ticho …. Svet končí …. Ja viem, trochu zveličené, ale nemohla som si to odpustiť.

Problémy stavebnej uzávery sú dva. Ten, že v minulosti bola využívaná prehnane, a ten, že dnes je využívaná málo.

Strašiak minulosti

Najmä z tej minulosti sa u nás podvedome vytvorila s pojmom „stavebná uzávera“ v našich mysliach neskutočne negatívna paralela. Bola využívaná najmä v súvislosti so zásadnými zásahmi do nášho súkromného životného priestoru pre socialistické budovateľské účely, keď sa pre bane, vodné diela, vojenské výcvikové priestory búrali celé dediny, násilne vysťahovávali ľudia so všetkým svojím majetkom, zvieratami a spomienkami. Búrali sa kostoly, kde svoju životnú púť títo ľudia oficiálne začínali i končili. Liptovská Sielnica, Radvaň pri Banskej Bystrici, Slatinka pri Zvolene, Dolné Strháre a Selce pri Veľkom Krtíši a desiatky ďalších.

Formalizmus súčasnosti

V súčasnosti tak prepotrebný a tak málo využívaný akt, ktorý je prioritne prostriedkom ku kvalitnej tvorbe životného prostredia. Nebudem dnes písať o asanáciách, budem písať o výstavbe, o tom, ako komunikovať v území, a čo by malo byť našim cieľom pri tvorbe prostredia, v ktorom žijeme. Takže z toho jednoduchého úvodu prejdem k trošku odbornejšej oblasti.

My, ktorí sa pohybujeme v oblasti územného plánovania, to mnohí poznáme. Pripravuje sa územný plán, v rámci neho sa okrem iného navrhujú rozvojové lokality, dohodnú sa základné väzby, základné priestorové definície – výška, hustota zástavby, napojenie na dopravnú infraštruktúru, napojenie na inžinierske siete. Toto všetko bez nejakého podrobného skúmania vlastníckych vzťahov a s množinou rôznych funkcií, ktoré by sme v konkrétnej lokalite my, urbanisti, radi videli. A to je všetko. Tu sme skončili. Nevieme, na čích pozemkoch budú cesty, na čích pozemkoch budú domy, kde budú parky, kde parkoviská. Vieme len, že to bude niekde tam a tam na výmere napr. 15 hektárov. Všetci, ktorí to územie „používame“, či už sme jeho vlastníci, alebo susedia, ľudia len chodiaci okolo, máme možnosť povedať – áno, chceme alebo nechceme tu byty, obchody, ihriská, veľké športové haly. My, urbanisti, vieme, že to nestačí. Musíme povedať, aj čo bude ďalej. Kde bude bytový dom, kde cesta, ako sa bude realizovať zásobovanie obchodov, či vsakovacie jamy na dažďovú vodu sú dostatočné plochy zelene a či nám budú vytvárať nejakú mikroklímu v území. A tak urobíme jedinú logickú vec – zadáme potrebu spracovať pre územie ešte podrobnejšiu dokumentáciu. Či už podrobný územný plán, alebo štúdiu.

Alibizmus v nás

No a tu prichádza najväčšia pliaga našej doby – alibizmus a „stačí nám to“. Nie, nebudeme vyhadzovať peniaze v rozpočtoch na podrobné územné plány, ktoré nám vedia následne zjednodušiť a skrátiť povoľovacie procesy (od územných konaní vieme úplne upustiť napríklad). Však čo nás po tom. Základnú zákonnú podmienku sme splnili, papier máme. A pritom sa tu nebavíme o nákladoch v státisícoch eur.

Súčasný akceptovateľný stav je taký, že prvý vlastník pozemku, ktorý je niekde blízko k bodom napojenia na siete, si donesie svoj projekt riešiaci len a len jeho záujem a hurá, ideme stavať. Bez súvislostí, bez väzieb na širšie okolie. Vyberieme si hrozienka z koláča, postavíme najlukratívnejšie stavby, plochy na športoviská, škôlky, parky necháme niekomu inému. Bez verejnej diskusie. Lebo už sme v správnom konaní a teda len účastníci konania. A obec nemôže nič. Ani len zverejniť dokumentáciu o pripravovaných stavbách, lebo však autorský zákon.

A práve preto, aby sa nám toto nedialo, máme tu inštitút stavebnej uzávery. Aby sme sa všetci v tom území dohodli. Aby sme vedeli, kade pôjdu tie siete, kde bude vyššia stavba, kde nižšia, či nám nebude tieniť, či nám parkoviská nezaberú všetky plochy pre deti. Či budem vedieť, kde je tam nejaké centrum a nestratím sa v chaose. Prediskutujeme veci, nájdeme optimálne riešenia. Nie, nedosiahneme cukríkovo ružový výsledok, každý bude musieť v niečom ustúpiť, ale vytvoríme prostredie, ktoré nás bude tešiť. Kde nebudeme mať chuť sa schovať za dvojmetrový betónový plot, nech nič nevidím a nič nepočujem. Kde sa schováme za dvermi svojho bytu a po príchode z práce nevyjdeme von, kým nemusíme. Kde nás prostredie donúti cestovať k bežnému lekárovi desať kilometrov, voziť dieťa do škôlky na druhý koniec mesta a nepustiť puberťáka von si trochu zakopať do lopty, lebo všade okolo budú autá a domy. A o tom, že by sme mali niekde nablízku autobus, o tom už môžeme len snívať.

Vojna a mier

Ale panika a predpojatosť funguje. Fabulujeme. Nebudeme mať kde stavať, nebudeme mať kde žiť. Koľko to bude trvať? To je na sto rokov. Hľadáme, kto je za tým, o čo mu ide čí je to kôň, hľadáme cesty ako ohovoriť, manipulovať, presadiť si širokými lakťami svoje.

A pritom všetkom ide len o jedno. Aby sme mohli žiť v prostredí, ktoré máme radi.

Ing. arch. Miroslava Valková